19. dubna 2010 v 19:09
|
Bol krasny julovy den. Slnko pieklo z ostra a vzbudzovalo dojem ze uz nikdy nechce prestat.. nie.. minule dni poziarov a umrti na dehidrataciu nestacili lebo sa este neukazalo v plnej sile. Sedela pod stromom v jednom s tych mestskych parkov a mlcky sledovala ako sa s pocasim vyrovnava kusok prirody. V rukach krcovito zvierala priblizne do polky naplnenu flasu z vodou, na tvari mala pluzgiere od spalenin a vyraz kt. prezradzal lahostajnost ku vsetkemu co nema priamy suvis s prezivanym okamzikom.
Sedela a ani si nevsimla ze okolo nej poskakuje mlade vtacatko a neisto sa blizi stale viac a viac. Ked bolo uz uplne blizko vyletelo jej na koleno a mozno sa snazilo dat najavo ze v tazkych chvilach vsetko zive drzi spolu. Hned ked pristalo vsimla si ho aj ona . No nezlakla sa..netrhla.. len sa usmiala ked videla ako sa snazi mlada hrdlicka napit zo zavretej flase.
"Si smedny vsak? " povedala a sla flasu otvorit. No vylakany vtacik sposlednych sil vzlietol a pristal o kusok dalej. Sledoval kazdy jej pohyb ako keby mal byt od neho zavisly no zaroven daval od maleho telicka kridla co najdalej aby sa aspon trochu ochladil. Ona zatial pomaly otvorila flasu, do stuplika naliala trochu vody polozila ho na zem a pomaly cuvla o kusok dalej. "Neboj sa , ja ti neublizim .. Len si daj.. "
vravela polosepotom aby noveho spolocnika nevystrasila este viac. Vsade bolo ticho, nikde nebol ani najmansi naznak pohybu. Uprene hladela
na vtacika ktory tiez nevydaval naznak zivota. Svet ako keby skusal jej trpezlivost ostat na ostrom slnku este minutu dve.. "Jak sa do 5 minut nenapije vratim sa tam!" povedala si sama pre seba a zacala ratat. 1,2,..20..26.. odratavala sekundu za sekundou a s poslednych sil sa snazila premahat bolesti hlavy spojene s horuckou.
Zrazu citila chlad na chrbte. Otvorila oci a zistila ze lezala na zemi cele popoludnie. Bola uz noc a chlad co citila boli jej posledne zasoby vody vyliate na travu vedla nej. Neprekvapilo ju ze si to nikto nevsimol a nepomohol jej kedze vsetci boli schovany v svojich pribytkoch na upozornenia meteorologov. Uvedomila si ze teraz ostava uz len na pospas osudu a pred jej odchodom zo sveta bude citit uz len neznesitelne sucho a horucavu.
"Preco som to dopustila?" prebleskla jej hlavou myslienka na ktoru odpovedala zufalym zaritim prstov do este vlhkej zeme. V myslienkach sa jej vynarali tiene postav kt. sa neskor premenili na byvalych kolegov. Hmlisto si spominala na chvile ked jej UNEP (enviromentalny program OSN pre zivotne prostredie) dal vypracovat odborny posudok na novonavrhovanu chemicku "zachranu" ladovcov na antarktide. "Ako som len mohla
byt taka hlupa..." sepla do tmy a otocila sa tvarou do zeme a prosila ju nez ju uz pohlti... Zodpovednost kt. nadobudla ju teraz ubijala ako nikdy predtym.. Uz vtedy mala tusenie ze to nieje v poriadku ale za peknu ciastku eur przmurila oko a zle tusenie zahnala do najvzdialenejsich kutov svedomia.. Teraz sa uz nevladala pohnut a po chvili nemeho tecenia slz do travy zaspala...
náhodou je to pěkné nech to tu
je to moc zajímavé četla jsem celé a chválím ti to to s tím ptáčkem bylo naj
