Každý kráľ bol raz plačúce dieťa a každá veľká stavba bola kedysi len "kresba"

Vyslov moje meno a ja sa vrátim

26. srpna 2012 v 0:46 |  Po chvíli
Vela vecí sa zmenilo.. kto ešte nezabudol? Je cesta späť?


Ja som mala nútenú pauzu s troškou adrenalínu a cestovania a Vy?

give me some news please :)
 

informatika

17. března 2011 v 12:18
Daniela C. gymnazium rajec 3.B

Ked pride koniec..

30. ledna 2011 v 14:39 |  Blúznenia
Po dlhej dobe som tu .. znechutena, zdrvena..prazdna. Celu dobu som chodila pozerat na vase blogy co je nove.. ako sa mate, ale bohuzial som nemala dost sil zanechat aj maly odkaz. Vsetko co momentalne mozem ponuknut je tychto par riadkou (dole) aj ked neviem ci davaju niaky zmysel. Vecer sa vam ozvem u vas ..  Tak zatim..

Sedela som na stolicke s kridlami podopretymi na stole. Uz si nespomeniem ako som sa tam ocitla a preco .. viem len ze som tam sedela. Okolo mna prechadzali ludia ktorych som mala hlboko v srdci velmi rada. Prechadzali s placom v ociach a vtedy som mala pocit ci som bola skoro presvecena ze ich poznam. Boli tak nestastny, tak zdrveny a ja som im nemohla niako pomoct. Vstala som teda a chcela som sa im prihovorit no nevnimali ma. Pristupila som k postarsej pani co srdcervuco zvierala cervenu mikinu a pohladila som ju po tvari. Pozrela sa pred seba a na okamih prestala plakat. Bola som velmi rada pretoze jej plac vo mne budil obrovsky zarmutok. Pohladila som ju po vlasoch no hned ked sa jej moja ruka dotkla strhli ma jej myslienky. Prelaklo ma to co som v nich videla. Bol tam mlady clovek a zrazu som vedela ze som to ja.. smiala som sa snou a rozpravala jej posledne zazitky. Odtiahla som sa ked som si uvedomila ze place koli mne akoby som jej aj teraz mohla ublizit. Ked sa mi stracala pred ocami, zbadala som ako zacala znova upenlivo plakat. Bola som zufala. Urobila som este jeden krok a stena vsetko co ma trapilo schovala za svoj mur. Obzrela som sa. Na ulici stalo vela ludi a svetla policajneho auta dodavali placlivemu tichu desivu atmosferu. Chcela som ist knim a spytat sa co sa stalo ale zrazu som pocula ako niekto vola moje meno. Volal ho naliehavo a mna nevysvetlitelna sila pritiahla do ineho, nepoznaneho priestoru. Zjavil sa predomnou pocitac za ktorym sedel mlady clovek, a ja som uz vedela ze je to moja najlepsia kamaratka. Zacala som dufat ze aj jej smutok nie je mojou vinou. Tuzila som po tom tak silno, no predsa som sa rozpacito ci skor instinktivne dotkla jej pleca. Ked som zbadala ako sme si v spomienke podavali ruky, neovladla som sa a preniesla do reality aby som jej utrela slzy s tvare. Na moje prekavapenie sa mi to nepodarilo a ja som este stale nechapala preco. Namiesto utretia, sa kvapky ludskeho trapenia rychlo vyparovali a ostavali po nich len slane stopy. Sadla som si na zem ktora ma neudrzala a sklzla som cez par poschodi do pivnic. Nikdy som pivnice nemala rada. Tak ked som za stenami videla svetlo, isla som za nim. Bola to lampa. Nevladala som ist dalej, no ani ostat. Sadla som si pod nu a ona zhasla. Necitila som cas. Necitila som hlad ani smed. Jedine co som citila bola bolest niekde hlboko vmojom vnutri. Sedela som tam v uplnej tme. A akolo mna sa pohybovali akoby zvlastne tiene z inej dimenzie.  Neviem ci presla chvila alebo tyzden ked sa lampa dvakrat znovu rozsvietila a potom dvakrat zhasla. Zdvihla som hlavu a videla ako krasne snezi. Male snehove hviezdicky lietali okolo mna. Ked som ich sledovala v pozadi sa vynarali cierne postavy zo slzami v ociach. Teraz je ich stale viac a viac. Pocitila som vonu kvetou a teplo slnecnych lucou. Po srdci sa mi rozlieval pokoj a nevysvetlitelna radost.
Chcela som aby ty ktorych nevysvetlitelne milujem vedeli ze nemaju pre co plakat. Dohliadnut na nich. Bola som tak zmetena a stratena uprostred
nicoho, no nekonecne som tuzila im pomoct. Dnes uz viem, preco som od nich svetsky odisla.. budem ich anjel...

Další články


Kam dál

Reklama























Polibek růže - předělovačka